Kapitola 66

Ella

Keď som si uvedomil, že ma prenasledujú, zhodil som zo seba plášť a otočil som sa iným smerom v nádeji, že vlci ešte nie sú dosť blízko, aby ma videli. Ak budem mať šťastie, možno ich zhodím zo svojej stopy, ak len na chvíľu. Zhadzujem aj lampáš. Mesačné svetlo je také jasné, že vidím dostatočne dobre na les a sneh je taký hlboký, že sa nemusím báť, že budem šliapať po kameňoch alebo paličkách.

Zodvihnem sukňu svojich šiat do oboch rúk a bežím tak rýchlo, ako len viem – rýchlejšie, než som kedy bežala. Po pravej strane vidím úzky potôčik, pozdĺž brehov steká stály prúd vody, ktorý do vzduchu vypúšťal paru. Uvedomujem si, že potok musí byť termálny, ako bazény okolo kamenného kruhu. Chvíľu debatujem o skoku do vody, túžim po teple a viem, že voda zamaskuje moju vôňu.