Kapitola 66 Šesťdesiatšesť

Xandarovi pukalo srdce pri slovách „sám som smutný“. Keď si začala vyťahovať prikrývku a chystala sa zasunúť zvyšok tela pod plachty, zdvihol jej telo a položil si ju do lona. Po priložení jej hlavy na hruď zamrmlal: „Nemusíš byť sama so sebou smutná, Lucy. Môžeš byť so mnou smutný. Spolu to zvládneme. Ľúbim ťa, zlatko. Je v poriadku, že sa predo mnou zrútiš. Prosím, prestaňte sa snažiť všetko zadržiavať. Nechajte to všetko von. Nechaj to všetko so mnou von."

Lucianne sa už nemohla zdržať. Zlomila sa s bolestným výkrikom a vzlykala a čušala v Xandarovej hrudi, keď nechala cez seba prúdiť pocity nedostatku a nehodnosti. Bez toho, aby tieto emócie prešli jej bytosťou, by nikdy nebola slobodná. Tie pocity by sa len hromadili a robili ju nepríjemnou a vyčerpanou.

Xandar ju pohladil po ruke a pleci a nechal ju plakať do svojej hrude a namočil si časť košele. Srdce ho bolelo zo zvyšujúcej sa vlhkosti. Každé šnupanie a vzlyk mu pripadalo ako bodnutie do srdca. Jeho zviera nepomáhalo, keď sa na mieste činu tiež rozplakalo.