Kapitola 233
Nina
S Jamesom sme sa rýchlo a potichu predierali opusteným mestečkom. Ako sme kráčali v rýchlo rastúcich tieňoch, nemohla som si nevšimnúť občasné krvavé škvrny na zemi alebo roztrhané kúsky oblečenia. Najznepokojivejšia vec, ktorú som videla, bol detský plyšový medvedík ležiaci na zemi a pokrytý krvou. Preglgla som, keď som ho uvidela, a hovorila som si, že možno ho dieťa, ktorému ten plyšový medvedík patril, jednoducho pustilo a on sa náhodou zašpinil od krvi, ale v hlave som mala ťažký pocit, že to nebol až taký šťastný výsledok.
Konečne sme sa dostali do obytnej štvrte. James nás viedol so zbraňou v ruke, zatiaľ čo sa obloha začala stmievať. Nakoniec nás zaviedol k malému domu, potom dole po vonkajších schodoch do pivnice. S posledným pohľadom cez plece otvoril a zatvoril dvere a zamkol ich, keď sme boli obaja vnútri.