Kapitola 196
Keď sme prechádzali dverami letiska, myslel som len na Enza. Už teraz mi chýbal viac než čokoľvek iné. Cítil som sa, akoby som za sebou nechal celú polovicu vlastného tela. Cítil to aj on? Kam sa podel, keď vyliezol z okna? Keď som stál za mamou a počúval ju, ako sa háda s recepčnou, zatiaľ čo sa snažila vymeniť naše staré letenky za novšie, rýchlejšie, nemohol som si pomôcť a pravidelne som sa obzeral cez plece na vchodové dvere. Akoby som stále dúfal, že tam bude Enzo stáť s rozpaženými rukami, ale nikdy tam nebol.
Nakoniec recepčná povolila a nechala mamu, aby nám vymenila lístky. Dala nám nové lístky a nasmerovala nás k bezpečnostnej službe, kde sme si vyzliekli topánky a vyzliekli elektroniku, zatiaľ čo nás strážnik, unavene vyzerajúci muž stredného veku, previedol cez detektor kovov.
Keď sme prešli a vydali sa k nášmu lietadlu, ktoré malo zrejme odletieť o dvadsať minút, všetko sa mi zdalo také pevné. Cítil som sa, akoby som kráčal hustým blatom, a s každým krokom som sa prepadal hlbšie. Kráčal som za Taylorom a mamou, ktorí rýchlo kráčali k terminálu, stále som sa obzeral cez plece s chabou nádejou, že Enzo bude bežať za mnou... Ale nepobehol.