Kapitola 162
Nina
Keď som sa zobudila, ošetrovňa bola slabo osvetlená a tichá. Trvalo mi niekoľko dlhých okamihov, kým si moje oči zvykli, kým som si konečne uvedomila, kde som a čo sa stalo. Moja myseľ bola zahmlená, aj keď nie zďaleka tak zahmlená ako vtedy, keď mi Edward dal liek.
„Nina,“ povedal Enzo jemne a stisol mi ruku. Pozrela som sa na neho, na perách sa mi mihol úsmev, ale keď som otvorila ústa, aby som prehovorila, rýchlo som si uvedomila, že mám príliš chrapľavý hlas na to, aby som zo seba dostala jediné slovo.