Kapitola 144
Nina
Ubiehali minúty, potom hodiny. Čoskoro to mohli byť dokonca dni; nemal som ako vedieť, ako dlho som tam dole. Ako čas plynul, jasné žiarivkové svetlá v mojej cele nezmizli, vďaka čomu som strácal všetok pojem o čase. Cítil som, ako začínam strácať pojem o realite.
Už som nemohla plakať ani kričať. Nielenže mi vyschli slzy a hrdlo ma tak bolelo, že som nevydala ani hlásku, ale začala som si uvedomovať, že je to zbytočné. Nikto si po mňa nepríde. Možno mal Edward pravdu; možno nikto z ľudí, ktorých som za posledné štyri roky spoznala, ani nebol skutočný. Možno to všetko bol len výplod mojej fantázie...