Kapitola 107 Sto sedem

O štvrť na päť ráno si Xandar opieral hlavu o posteľ vedľa svojho druha a nasával jej vôňu, keď ju hladil po ruke, keď zrazu začul jej tiché stonanie. Jeho telo vystrelilo zo stoličky a naklonil svoju tvár bližšie k jej, keď povedal: "Baby. Zlato, si hore? Počuješ ma?"

Luciannine prsty sa v Xandarovej ruke mierne pohli a jej očné viečka na chvíľu stlačili, kým sa do polovice otvorili a odhalili tie omráčené čierne gule. Jej suché pery sa pootvorili, keď zamrmlala: "Xandar."

Xandarove oči slzili úľavou a radosťou. "Baby. Ach, bohyňa. Si v poriadku. Si v poriadku." Pobozkal ju na pery a ona odpovedala, aj keď veľmi slabo.