Kapitola 59

"Čo... čo si to rozmyslel...?" stihla sa spýtať pomedzi stony.

Jemne som jej prešiel zubami po krku. "Niekto s tmavými vlasmi ako polnoc, modrými očami ako ranná obloha... a kto vyzerá ako sen, keď ju súložím, až kým nebude môcť rozprávať..." Zvalil som sa do nej ešte raz a vychutnával si pridusený výkrik, ktorý zo seba vydala, "len tak..."

S jemným vzdychom si ma pritiahla späť k svojej tvári a náruživo spojila naše pery, vtiahla ma k sebe, akoby som bol kyslík. Ani v najmenšom mi nevadilo, že som sa obopínal okolo jej tela, až sa nedalo rozoznať, kde končí jedno a začína druhé.