Kapitola 227
"Vitajte, Alfa," povedali stráže jednohlasne a jednoducho ustúpili, aby mohol vojsť.
Kenneth ich sotva uznal a namiesto toho kráčal dverami veľkého paláca s dôverou, akoby mu to miesto patrilo, míňajúc rady omega, keď pracovali na odstránení následkov včerajšej hostiny.
Celé roky... desaťročia kráčal po tých chodbách, naplnený snami a fantáziami, o ktorých kedysi veril, že nikdy nemôžu žiť mimo rovinu jeho mysle... sny, ktoré mu zrazu pripadali bližšie ako kedykoľvek predtým. Dostatočne blízko, že by sa ich mohol len ťažko dotknúť končekmi prstov, keby to skúsil. V posledných dvadsiatich rokoch boli časy, keď si myslel, že sa zahral na blázna, ktorého využil vo chvíli slepej ambície.