Kapitola 117
Selene
Bastien ma sleduje, keď sa zobudím. Podopretý lakťom a rysovaním vzorov cez moje holé brucho s praštěným úškrnom na tvári. Chvejiac sa v chladnom rannom vzduchu a menej než pobavene, že mi ukradli prikrývky, som sa otočil k svojmu kamarátovi: "Bastien, je mi zima." kňučím.
" Prepáč vlk," zasmial sa a privinul si ma k sebe, "nevedel som si pomôcť."