Kapitola 100

Vyskočím nohu do vzduchu a potichu kričím, keď mi srdce bije náhlou panikou. Otáčajúc sa na mieste a opierajúc sa o pevné dvere zisťujem, že sa nado mnou týči veľmi veľký, veľmi nahnevaný Alfa. Bastien vyžaruje nesúhlas: jeho strieborný pohľad sa zúžil výčitkami, jeho čeľusť stuhnutá a ruky prekrížené na hrudi.

Prepeliem sa a útočí na mňa pocit viny, keď sa od neho odťahujem, líca mi sršia svetloružovou farbou. "Ako si to preboha urobil?"

Ignoruje ma a jednu mocnú ruku mi zovrie cez zátylok. "Čo musíš pre seba povedať, vlk?"