Kapitola 208

Proserpína

Nikdy nezistím, ako som prežil tie hodiny čakania, kým spadne sekera. Jedol som starý chlieb a hrudkovité cereálie, sotva som si uvedomoval ich chuť. Keď som sa rozhliadol okolo seba, uvedomil som si, že je polovica dopoludnia, keď sa dvere otvorili.

O chvíľu neskôr vošla dnu ďalšia žena, tentoraz žena v dlhej sukni a s hlavou zakrytou veselo sfarbenou šatkou. Hovorila dialektom, ktorému som nerozumel. Jej čierne oči, úzke a mierne šikmé, boli lemované kajalom, tradičným čiernym očným mejkapom, ktorý nosia ženy v niektorých častiach sveta.