Kapitola 23 Úprimné znepokojenie

"Počkaj. Nevysvetlil si mi, prečo si mi pomohol? Viem, že ma nenávidíš. Prečo ma jednoducho nenecháš zomrieť?" spýtal sa Daniel tichým hlasom.

Emma chvíľu mlčala. Postupne sa jej pery smutne skrúcali.

"Raz som bol opustený, keď som spadol do veľmi hlbokej priepasti. Nikto mi nechcel dať lano. Bol som nútený znášať temnotu a strach sám, až som sa odtiaľ napokon sám vyhrabal."