Kapitola 5 5

Bol to týždeň, čo som sa Ethanovi začala vyhýbať.

V ten deň som neodpovedala jeho bratovi Ryanovi. Povedal, že som sa zamiloval do Ethana. Najprv som bol prekvapený, ale potom som si uvedomil, že vie čítať z mojich očí, keď som sa pozeral na jeho brata.

Po tomto dni ma už neprišiel otravovať.

V našej škole sa stal veľmi populárnym. Ako povedala Tereza, nerandil. Videl som ho zakaždým len s inými dievčatami.

Ethan tiež vyzeral zvláštne, kedykoľvek bol okolo mňa. Nevedel som prečo. Keďže som sa mu vyhýbal, nemal by som na to ani myslieť.

"Môj zlatko má zajtra narodeniny. Veľmi sa teším."

Počul som, ako sa Tereza rozveselila o mojich narodeninách.

Mal som mať osemnáste narodeniny. Nejako som sa cítil nervózny. Bolo to obdobie, keď si vlkolaci našli svojich kamarátov. Ak ma predtým niekto označil, mohol by som byť jeho kamarát. Ale ešte som sa s nikým nepáril, tak by som si niekoho zobral za partnera.

"Čo si myslíš?" Tereza ma potľapkala po ramene.

Pokrútil som hlavou. "Nič."

"Stále myslíš na Ethana?"

Vzdychla som si. Nebola som, ale zároveň áno, premýšľala som o ňom.

Jeho vzťah s Julie nebol jasný. Ani to nedeklaroval. Ale nebol som jeho typ a zajtra som mal narodeniny, takže som musel myslieť len na svojho partnera.

Keďže ma nemal rád, nemal by som na neho myslieť ani ja.

"Bojím sa o svojho druha." vysvetlil som Tereze.

"Neboj sa. On ti bude rozumieť. Vieš, že partner môže zmeniť tvoj život šťastím."

Prikývol som hlavou. Ale nebolo to ono.

Vždy som mal pocit, že Ethan je môj kamarát. Cítil som to dlho. Cítila som sa s ním nejako spojená. Bol som si istý, že to inak nemôže cítiť; pokúsil by sa so mnou o tom aspoň porozprávať.

Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme sa vrátili do triedy.

Po poslednej hodine som čakal na Terezu. Prechádzal som okolo niekoľkých tried, keď som počul vrčanie.

Moje nohy sa zastavili. Otočila som hlavu smerom k triede a podišla k dverám.

Chodba bola prázdna. Poobzeral som sa okolo seba a zistil som, že som tam jediný.

Zrazu som začul zvuk buchotu. Okamžite som otvoril dvere a uvidel dvoch chlapcov, ktorí sa držali za golier.

Bol som šokovaný, keď som videl ich tváre.

"Ethan!"

zakričal som a rozbehol sa k nemu. Ale kým som sa k nemu stihol dostať, Ryan mu už strelil päsťou do tváre.

Ethanovi z kútika pery tiekla krv.

Ethan cúvol a chrbtom sa opieral o stenu. Chytil som ho po lícach a spýtal som sa:

"A-Si o-ok? Čo sa deje?"

Keď ma uvidel, zamračil sa. Mierne odtiahol moju ruku z tváre.

Moje vlastné činy ma ohromili. Ethan si palcom zotrel krv z pier.

Pozrela som sa na Ryana, ktorý na mňa civel.

"Čo sa deje? Prečo ho udierate?" spýtal som sa ho.

Niekoľko sekúnd sa na mňa pozeral a jeho oči potemneli, čo ma vystrašilo. V tých časoch sa ku mne správal len detinsky. Takto som ho ešte nevidel.

Spomenul som si, že keď bol malý, vždy sa hneval na iných.

Bez toho, aby som si to uvedomil, Ethan k nemu podišiel a silno ho udrel.

Bol som šokovaný. Znovu začali bojovať. Ako divé zvery si boli po krk.

"Môžete obaja prestať?" Povedal som a pokúsil som sa pohnúť Ethanom.

Nevedel som, čo mám robiť. Mám niekoho zavolať na pomoc? Jeden z nich mu zlomil pery a druhý mu zlomil líce.

čo by som robil?

Znova som sa nimi pokúsil pohnúť, no tlačili ma.

"Aaah!"

Spadol som na stenu a zranil som sa na hlave. Držal som sa za čelo.

Ethan a Ryan prestali bojovať a pozreli sa na mňa. Vyzerali ohromene. Nemysleli si, že by som sa zranil.

"Do riti! Čo sa ti stalo?" povedal Ethan a ponáhľal sa ku mne.

Ryan stál tam, kde stál a pozeral sa na mňa.

Zatočila sa mi hlava.

"D-Nebojuj."

Cítil som, ako ma pohlcuje tma a všetko okolo mňa je prázdne.

Keď som sa zobudil, videl som biely strop. Pokúsil som sa posadiť, ale cítil som, ako ma ruka zľahka tlačí na rameno.

"Neseď. Potrebuješ si oddýchnuť."

Počul som Terezu. Otočil som hlavu na pravú stranu a videl som, že sedí na nástroji blízko postele.

Dotkol som sa čela a na ľavej strane čela som ucítil obväz.

"Čo sa stalo?" spýtal som sa jej.

Spomenul som si na bitku a potom som sa zrazu zranil.

"Volal som ti. Ethan prijal hovor a povedal mi, aby som prišiel na túto ošetrovňu."

"Ethan? Ako sa má?"

"Zdal sa mi v poriadku. Len mal rezné pery."

"Kde je?"

"Odišiel vo chvíli, keď som sem prišiel."

Prikývol som a zavrel oči.

Oddýchol som si a Tereza tam na mňa hodinu čakala.

Postavil som sa. Sestra mi povedala, že môžem ísť. Vzal som si tabletku proti bolesti a išiel som s Terezou z nemocnice.

Pustila ma domov a povedala mi, aby som sa o seba postaral.

Keď som vošiel do svojho domu, mama videla moje čelo a spýtala sa:

"Čo sa ti stalo? Zranil si sa!"

"Mami, cítil som sa slabý, potom som sa pošmykol."

"Musíš viac jesť. Mali by sme ísť k lekárovi na kontrolu?" Vyzerala pekelne znepokojene.

"Nie, mami. Som úplne v poriadku. Potrebujem si len oddýchnuť."

Pohladila ma po hlave a prikývla. Išiel som do svojej izby a ľahol si na posteľ. Myslel som na dnešný súboj. Prečo bojovali?

Keď bol večer, chystal som sa na večeru, keď prišla mama s taškou.

"Obleč si toto a poď dole, zlatko."

Boli to krásne hnedé šaty vo vnútri tašky. Vytiahol som ho a usmial sa.

"Mami, nemusela si to robiť."

Pobozkala ma na čelo a povedala:

"Tvoj otec usporiadal dnes večer párty. Teresa ťa čaká dole."

Neprekvapilo ma to. Každý rok môj otec volal Tereze a usporiadal pre nás štyroch malú oslavu v deň mojich narodenín. Bol som s tým spokojný.

"Dobre, mami." odpovedal som so žiarivým úsmevom.

Úsmev mi však zamrzol, keď som počul ďalšiu vetu mojej mamy.

"Je mi cťou, že dnes večer prišiel aj Alpha Neil a jeho rodina, aby s nami oslávili tvoje narodeniny."