Kapitola 65 Kniha 2 dvadsaťpäť

Emily cez okno sledovala odchádzajúceho muža na invalidnom vozíku. V ušiach nahlas počuje tlkot svojho srdca, zavolal práve jej meno? A dokonca dvakrát. Sledovala ho, ako túžobne nastupuje do auta, chýba jej, jeho postava, jeho tvár, jeho hlas, všetko jej chýbalo a myslela si, že ho prekonáva, aký vtip.

Stačilo znova vidieť jeho tvár a zrýchlil sa jej tep. Prečo si myslela, že môže zabudnúť na lásku, ktorú pestovali štrnásť rokov? Prečo sa tajne teší, že odmietol podpísať papiere? Nie Emily! V duchu kričala, nenechaj sa znova viesť srdcom, musíš ho nechať ísť, nie je ti súdené. Tento pocit extázy nepotrvá dlho, možno bol k tebe práve teraz nežný, ale to neznamená, že bude navždy, nemiluje ťa, neváži si ťa a čo je horšie? Nikdy to neurobí, sám to povedal.

Hlas v jej hlave ju napomínal a ako by sa chcel dokázať, že má pravdu, pripomenul jej jeho slová toho verného rána po noci extázy ' nie si v mojom srdci a nikdy nebudeš!' oči jej ochladli, keď si spomenula na tie slová, ktoré ju trápili celé dni a na ktoré tak ťažko zabúda. Všetko teplo, ktoré práve cítila, sa rozplynulo, pôjde do jeho domu a bude s ním bývať, ale jedno je isté, už nebude taká, ako predtým.