Kapitola 62 Kniha 2 dvadsaťdva

Michael sa chytil zábradlia, keď pomaly, ale jemne robil každý krok, veľmi sa potil a ťažko dýchal, s každým krokom, ktorý urobil, mal ruky pevne stiahnuté na zábradlí a obočie pevne zvraštené. Jemný hlas doktora Cagea, ktorý ho nabádal, aby pokračoval, zatiaľ čo stál za ním, pripravený ho chytiť, ak by stratil rovnováhu.

"To je ono. To je ono. Ešte jeden krok. Dosahuješ to. Dosahuješ to. Pokračuj, skúšaj to. Zvládneš to. Dobrá práca, teraz ešte jedna. To je ono. Ide ti to skvele. Úžasné" Dr. Cage ho neustále chválil a nabádal ho každým krokom, ktorý urobil.

Michael nechal cez ústa uniknúť sériu tvrdého dýchania, na čele sa mu tvorili kvapky potu, ktoré mu premáčali telo a nemocničnú rúšku, ktorú si obliekal. Spravil jeden krok a zastavil sa, zadýchaný, so zavretými očami, keď sa snažil vydržať bolesti, ktoré mu stúpali od pása až po chodidlá, olízal si pery a pomaly otvoril oči, pričom jemne potriasol hlavou: „Nemôžem pokračovať,“ vydýchol.