Kapitola 77

Selenino POV

Neviem, koľko času ubehlo, odkedy sme sem prišli. Bez okien neviem rozlúštiť, či je deň alebo noc, a hoci mám pocit, že prešli hodiny, utrpenie vždy spôsobí, že čas plynie pomalšie.

Sophie konečne prestala plakať a šialene si objíma kolená k hrudi a hojdá sa tam a späť na zemi. Je mi tej úbohej ženy ľúto, ale nemôžem zabudnúť, že je čiastočne zodpovedná za našu situáciu. Možno by som bol chápavejší, keby do toho zapojila len mňa, ale ohrozovanie môjho šteniatka bolo neodpustiteľné.