Kapitola 120
Bastien
Seleniin hodvábny hlas sa vznáša z Lilinej spálne v neustálom prúde a sprisaháva rozprávky zo vzduchu, aby uniesol naše šteniatko spať. Vonku je už tma, vetry jesene prinášajú noc čoraz skôr, keď sa blížime k rovnodennosti, a bez konca mätú vnútorné hodiny mojej malej dcéry.
Presunul som sa, aby som sa opieral vo dverách, špehoval som svoju kamarátku natiahnutú na Lilinom dvojlôžku, naše šteniatko sa vedľa nej túlilo s ťažkými viečkami. Jej malé ústa sa doširoka rozťahujú s častým zívaním a ja viem, že nepotrvá dlho a úplne omdlie.